O tom, čo tu kto zanechá...

Autor: Roman Vaňo | 12.5.2016 o 23:59 | (upravené 16.5.2016 o 12:31) Karma článku: 7,94 | Prečítané:  305x

     Moja mama má dnes 54 rokov. Keď bola naposledy na Slovensku, mali sme zaujímavý rozhovor. Bavili sme sa o pocite, ktorý minule nadobudla a nedalo jej to nad ním nezamyslieť sa. Bol to pocit, ktorý vychádzal z toho...

...čo po sebe vlastne na tomto svete po jej smrti zanechá.

     Mama je zdravotnou sestrou už vyše 33 rokov. Hneď po skončení strednej školy(!!!) išla robiť to, čo ju od detstva lákalo (aj keď sa nám priznala, že pôvodne chcela ísť študovať "zverolekárčinu"). Najprv pracovala v Bratislave, potom šla na pár rokov do Líbye, potom opäť Bratislava, no najviac odrobila u nás v dedine. 20 rokov. Pred necelými dvoma rokmi skončila a šla robiť do Rakúska opatrovateľku. Teraz chodí sem a tam na dva týždne, no zarába dvojnásobok čo tu. Tam sa nudí, tu nevie čo od radosti (hádam aj s toho zárobku...). Bola a je dobrou sestričkou. K ľudom sa správa vľúdne, priam rodinne; dodnes ju nevedia niektorí jej bývalí pacienti po dedine vynachváliť. Aj sa pýtajú, ako sa jej vodí, kedy znova príde.
     Preto bolo zvláštne, keď toho dňa začala túto tému. Zvláštne aj preto, že takýto človek, ktorý sa väčšinu života viac staral o druhých, ako o seba, niekedy rozmýšľa nad tým, či nie je zbytočný, či a čo po ňom ostane.

     Keď sa pozrieme celoplošne na túto dobu, na vek, v ktorom my starneme, decká dospievajú, a noví ľudia prichádzajú, keď sa nad ním zamyslíme, nie iba pri poháriku či jointe, ale hĺbkovo, prídeme na to, že je to vlastne dobrá úvaha. Keby sa lenivosť dala predávať, verím, že sme v prvej desiatke, snáď aj päťke najbohatších štátov sveta. Pritom minulosť mnohokrát dokazuje, že najkrajšie, najtrvácnejšie skutky, diela i udalosti vyšli práve z biedy, z ktorej sa, štatistiky-neštatistiky, na Slovensku ušlo nejednému viac než znesie. Aj napriek tomu nevieme v sebe zaprieť ten povestný syndróm zajtrajška. A s ním veru veľa vody v jazere histórie nenamútime.

     Aj mama mi pri tom rozhovore povedala, že nie každý človek sem prišiel na to, aby zapísal svoje meno do análov a kroník, že musia byť aj šedé masy, čo nemajú potrebu po sebe niečo zanechať, teda okrem potomka - dvoch, skromného života a náhrobného kameňa. Je to však večná škoda, pretože jednak žijeme v časoch, keď je „presláviť sa“ temer tak jednoduché ako skontaktovať sa s niekým, s kým sme sa od detstva nevideli, a jednak stať sa niekým neznamená, že musíme vystavať hrad, postaviť ďalšiu sochu slobody alebo vládnuť večne ako Fico. Stačí, že zmeníme, alebo iba poznačíme život jedinému človeku. Možnože práve on niečo dokáže, a my na tom budeme mať svoju, aj keď neverejnú, nepriznanú zásluhu. Tak ako aj moja mama. Ona tiež pomohla nespočetnému množstvu ľudí. Vďaka nej teraz lepšie žijú, alebo žijú. Tak ako aj ja. Keby niet jej, nebol by som tu.
     Preto by som chcel v dnešný jej sviatok poďakovať, a uistiť ju, že po smrti neostane zabudnutá, pretože tak, ako aj jej vďační pacienti, tak aj ja si ju budem pamätať, a určite ju spomeniem v nejednej mojej písomnosti, tak ako aj dnes.

     Ďakujeme Ti, že žiješ pre nás, a sme radi, že na staršie kolená začínaš žiť aj pre seba.

     A vy ostatní, nielen blogery, ktorí po sebe nechajú aspoň virtuálnu stopu, snažte sa aspoň pomôcť iným, a verte či nie, ten svet na Vás len tak ľahko nezabudne...

Roman Prosimír Vaňo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?