... obchodných centrách, v parku, na záchode, v posteli... tak si nakoniec povieme „Ja predsa som iný! (a ak by aj náhodou nie, tak sa ním stanem!)“, zoberieme otcovu kreditku a auto, zaparkujeme v najbližšom hypermarkete, vbehneme do prvého outdoorového vintage butiku a nakúpime si kúsky, za ktoré by sa nehanbili ani zlatokopi na americkom západe počas zlatej horúčky. Na druhý deň celý natešený vyjdeme v novom šate na ulicu a... celá ulica plná rovnakých „zlatokopov“... Ako je to možné, veď som predsa iný, nie?
Túžba byť nasilu iný než ostatný je len marketingovým ťahom. Ako by aj nie, vo svojej postate je predsa každý s nás inakší. Zvláštnosťou ľudskej rasy je fakt, že najčastejšie sa snažia jedinci svoju inakosť vyjadriť zovňajškom; t.j. napríklad extravagantným oblečením, prazvláštnymi účesom, tetovaniami a pírsingom na najzaujímavejších miestach a podobne. Väčšinou, bohužiaľ, sú však pre zvyšok populácie odpudzujúci, a preto, aj keby boli a sú vnútorne veľmi zaujímaví a vyspelí, nikto ich bližšie neskúma, iba rovno odsúdi.
Mnohí však vsadia na inakosť názorovú. Odmietajú konzumný spôsob života, začnú vykrmovať seba a svojich blízkych Bio Raw Paleo stravou so stopercentnými ovocno-zeleninovými šťavami, odetí v prírodnom nepálskom ručne šitom odeve s plstenou brašničkou a okolie zaspamujú informáciami o vegánstve, nebezpečnosti jedenia mäsa a brutálnom vyvražďovaní českých a poľských kureniec a dobytka. Aj to je cesta, najčastejšie však, nanešťastie, do nemocnice s príznakmi vyčerpania a ťažkej podvýživy.
Drvivá väčšina masy však podľahne bezkonkurenčným cenám, farbám, strihom a materiálom predražených originálov módnych guru zo zahraničia a kúpi si najnovšie módne vychytávky sezóny. Tu ich najčastejšie robí „iných“ cena modelu v spojení s kombináciami často nevídanými. Obchodné centrá, najvyhľadávanejšie predvádzacie móla súčasnosti, sa nám potom hemžia vychudnutými zbohatlíčkami (pravdepodobne tiež zo sekcie zdRAWých) s tenučkými nôžkami v ešte tenučičkejších legínach z pravej tigrej kože(nky) s paladinskými čižmami a v mohutných, ochlpených kabátoch pripomínajúc chodiace zasnežené stromčeky spolu z neupravenými hipstermi s trakmi od deda; študentkami v riflových rovnošatách, poprípade teplákových športovcov.
Je to smutný paradox, najmä pre mladých, ktorí sa rozhodli byť iní a výnimoční tým, že sa oblečú rovnako. Paradoxom však aj preto, lebo človek by dúfal, že aspoň vedomosti, názory a charakter odlíši jedného člena rádu od druhého, no často krát zdanie neklame.
Vyzerá to teda tak, že by sme mali v nadchádzajúcej dobe porozmýšľať, či by nebolo vhodnejšie stať sa normálnym. Stať sa opäť starým, dobrým „normálnym“ človekom...
Prosimír Ľupčiansky