Byť zabávačom vôbec nie je zábavné. Mnohí si povedia, veď život zabávačov a humoristov je tak úžasný, všade kam prídu, sú stredobodom pozornosti, muži sa chechocú až slzy ronia a ženy im samé padajú do náručia. Krásna predstava, často krát je ale opak pravdou. Veď čo všetko treba na to byť vtipný? V prvom rade vedieť povedať/spraviť niečo vtipné. Najviac zaberajú príhody zo života, okorenené nejakým nebadaným, neškodným výmyslom. Zväčša však vtipné udalosti nenastávajú každý deň, takže si ich treba umelo vytvárať, čo nie je každému po chuti. Zabávač môže v tom prípade siahnuť po záložnom pláne, pretavením napríklad prednedávnom vypočutého alebo prečítaného vtipu do vlastnej historky. To si už vyžaduje naozajstný kumšt, pretože musí rátať aj s tým, že dotyčný/á vtip pozná, tým pádom treba mať nejaké zadné vrátka na ututlanie trápnej situácie. V tomto fachu mám dobrého kamaráta, ktorý dokáže porozprávať príhodu prevzatú dokonca z vtipu tak známeho, že stíhol prekolovať facebook v obrázkovom vydaní. Zo zdvorilosti mu to neprezradím, ale keby som ho pred tým na nete nevidel, aj by som mu uveril.
A to si na takýchto „podvodníkov“ dávam pozor. To preto, lebo mám rád humor. Je to niečo, čo tiež vyžaduje vzdelanie, tréning, štúdium. Tak isto podlieha rôznym trendom; vtipy, žarty, iskričky, anekdoty a fóry sa vymýšľajú, upravujú, cibria rovnako ako iné majstrovské diela. Tak isto aj v humore existujú majstri. Rovnako ako aj v iných umeniach. Žartovanie má však jednu odlišnosť. Je totiž najčírejšie zrkadlo ľudskej duše a spoločnosti ako takej. Inak povedané, „povedz mi, aký humor uprednostňuješ a ja ti poviem, akým si človekom“.
Osobne preferujem starú školu. Mená ako Voskovec a Werich, Lasica a Satinský, Svěrák a Smoliak, Ivan Mládek, Karel Šíp, dokonca Laurel a Hardy, Monty Python, Rowan Atkinson, Hale and Pace a ďalší. To bol rozkvet moderného humoru. Len škoda, kam „dokvitol“. Prednedávnom som si pustil na youtube Slovenskú stand-up komédiu. (Pre nezasvätených, ako povedala zástupkyňa riaditeľky oddelenia kultúry v ZnH „je to tá šou, kde stoja účinkujúci a hovoria vtipné veci“.) Vtedy som si všimol, že slovenský ľud sa teraz najviac zabáva na nadávkach. V podstate ani nie je dôležitý obsah, hlavné je že sa zahreší. To ma teda presvedčilo o tom, že som sa po celý čas mýlil, takže neplatí to, čo som písal až do vety „Ale žartovanie má však...“ a zbytočne ste to čítali. Je síce pravda, že pár výnimiek nepoužíva vo svojich vystúpeniach nadávky, dokonca (!) niektoré z nich ma i milo prekvapili a aj s nadávkami mali žartovný dej (skrátka boli vtipné), lež to boli ozaj len žiarivé výnimky.
Našťastie ešte slovenský profesionálne prostonárodný humor držia ako tak nad hladinou tvorci Kredencu, Profesionálov (aj keď ja osobne ich neznášam), Hornej Dolnej a dakedy aj hostia politických diskusií, no Telecvokingu, Vox Papuli a Uragánu sa už len ťažko vyrovnajú. Keďže treba vo všetkom hľadať niečo pozitívne, aspoň máme my mladý príležitosť na národné humoristické obrodenie. Len či bude väčšine mladých po skončení tých vysokých škôl naozaj až tak do smiechu...
Roman Prosimír Vaňo Ľupčiansky